Preslávená kniha, ktorá priviedla zrejme veľa rodičov na cestu šatkovania a vzbudila záujem o kontaktné rodičovstvo. Autorka opisuje vlastné pozorovania života indiánov a upozorňuje, v čom sme sa my, ľudia z modernej civilázacie, vzdialili od tisícročia prirodzenej starostlivosti o deti. V čom sme sa vzdialili od konceptu kontinua, ktorý je hlboko vštepený v našej DNA, a tým sa sme sa vzdialili aj vlastnej spokojnosti a šťastiu.
Po prvom prečítaní knihy, ešte pred vlastnými rodičovskými skúsenosťami, som bola z knihy nadšená. Avšak pri druhom prečítaní (keď som už bola 2,5 roka matkou a stihla prečítať viacero výchovných kníh) som ju brala už s rezervou. Nie všetko sa dá aplikovať v našich životoch. Nemôžme sa riadiť len nejakou idylickou predstavou o prirodzenom živote indiánov. Každý výchovný prístup treba poznať do hĺbky, v celom kontexte a brať do úvahy aj celkové prostredie, v ktorom žijeme. Myslím si, že my by sme ani nedokázali žiť ako indiáni, aj kebyže sa ideme o to hromadne pokúsiť. Náš rozumový vývoj je inde, ich životný štýl by nám zrejme nepriniesol spokojnosť. Možno sa život v indiánskej komunite po prečítaní tejto knihy javí ako rajská záhrada, ale naša civilizácia už zjedla to povestné jablko. Už sa nevrátime do tej istej rajskej záhrady.
Taktiež mi prišlo nepredstaviteľné, že batoľatá nemusia mať vôbec žiadne obdobie vzdoru. Veď koľko dnešných výchovných odborníkov vníma obdobie vzdoru ako dôležitý vývojový stupeň. Ale možno u indiánov sa neprejavuje tak silno individualita a ich vývojový stupeň je natoľko odlišný, že deti obdobie vzdoru naozaj nemajú a nepotrebujú.
Som presvedčená, že pre dieťa je naozaj dôležité byť dostatok času v náruči a celkovo mať vybudovaný kontaktný vzťah s matkou. Ale je namieste aj otázka, koľko času stráveného v šatke/nosiči a teda vo vertikálnej polohe je preňho optimálne. Viacero dnešných odborníkov sa stavia k častému noseniu malých bábätiek vo zvislej polohe dosť kriticky. Asi najznámejšiou bojovníčkou proti noseniu je detská rehabilitačná sestra Eva Kiedroňová – tá vám podá vyčerpávajúci výklad všetkých nástrah častého nosenia.
Napriek niekoľkým výhradám sa z knihy dá veľa odniesť a stále ju radím ku mojim srdcovkám. Tu je pár hlavných myšlienok:
- Novorodenec žije vo večnom TERAZ. Novorodenec v náruči je v stave blaha. Novorodenec nenosený žije v stave túžby, v pustatine prázdneho vesmíru.
- To, čo novorodenec prežíva, keď je v náruči, je prijateľné pre jeho kontinuum, naplňuje to jeho súčasné potreby a správne to prispieva k jeho vývoju.
- Bábätko očakáva, že bude centrom života aktívnej osoby. Prvých pár mesiacov pasívne pozoruje vo fáze v náruči. Očakáva, že bude svedkom naplneného života (aký čaká aj na neho samotného). Matky v indiánskom kmeni sú stále v spoločnosti iných dospelých, zaoberajú sa rôznymi inými činnosťami, nielen starostlivosťou o bábätko.
- Dieťa by nemalo byť v centre pozornosti dospelých, nemalo by sa krútiť všetko iba okolo detí. Malo by byť nie centrom, ale súčasťou života dospelých. Života, v ktorom sa môže niečo naučiť.
- Matky u Yeguánov nevenujú plnú pozornosť dieťaťu, sú zamestnané rôznymi činnosťami, ale prístupné dieťaťu, keď ju potrebuje. Dieťaťu sa matka venuje iba na jeho žiadosť.
- Rodina veľkou mierou ovplyvňuje chovanie dieťaťa – svojim príkladom a tým, čo dieťa vníma ako očakávanie. Dieťa robí, čo sa od neho očakáva. (napr keď rodič očakáva, že dieťa spadne do jamy, tak to dieťa tam naozaj môže spadnúť). V indiánskej osade sa deti hrajú aj pri hlbokej jame, ale nespadnú do nej! Tiež platí, že dieťa stráca toľko zodpovednosti za seba samého, koľko jej prevezmú ostatní.
- Byť pasívnym účastníkom nečakaných, prudkých a nebezpečných situácií, ktoré sú pre bábätko v náručí matky na bežnom poriadku, to je základný stavebný kameň sebadôvery. Je to dôležitá súčasť vnímania seba samého. Čiže bábätko potrebuje rôzne natriasanie, nadhadzovanie, vyhadzovanie.. Deti to milujú a aj potrebujú. Potrebujú si zažiť nebezpečie z bezpečného náručia rodičov.
- Snád najrozšírenejším prejavom chýbajúcej fázy v náruči je neustály pocit nespokojnosti. Cítime sa vykorenení, akoby nám niečo chýbalo, máme nejasný pocit straty, túžby po niečom, čo nevieme definovať.
