Preslávená kniha, ktorá priviedla zrejme veľa rodičov na cestu šatkovania a vzbudila záujem o kontaktné rodičovstvo. Autorka opisuje vlastné pozorovania života indiánov a upozorňuje, v čom sme sa my, ľudia z modernej civilázacie, vzdialili od tisícročia prirodzenej starostlivosti o deti. V čom sme sa vzdialili od konceptu kontinua, ktorý je hlboko vštepený v našej DNA, a tým sa sme sa vzdialili aj vlastnej spokojnosti a šťastiu.
Po prvom prečítaní knihy, ešte pred vlastnými rodičovskými skúsenosťami, som bola z knihy nadšená. Avšak pri druhom prečítaní, keď som už bola 2,5 roka matkou, som si už oveľa viac uvedomovala, že všetko sa nedá aplikovať v našej dobe. Nemôžme sa riadiť len nejakou idylickou predstavou o prirodzenom živote indiánov. Každý výchovný prístup treba poznať do hĺbky, v celom kontexte a brať do úvahy aj celkové prostredie, v ktorom žijeme. Avšak kniha je to krásna, a môžme si z nej veľa odniesť.
Tu je pár hlavných myšlienok:
- Novorodenec žije vo večnom TERAZ. Novorodenec v náruči je v stave blaha. Novorodenec nenosený žije v stave túžby, v pustatine prázdneho vesmíru.
- To, čo novorodenec prežíva, keď je v náruči, je prijateľné pre jeho kontinuum, naplňuje to jeho súčasné potreby a správne to prispieva k jeho vývoju.
- Bábätko očakáva, že bude centrom života aktívnej osoby. Prvých pár mesiacov pasívne pozoruje vo fáze v náruči. Očakáva, že bude svedkom naplneného života (aký čaká aj na neho samotného). Matky v indiánskom kmeni sú stále v spoločnosti iných dospelých, zaoberajú sa rôznymi inými činnosťami, nielen starostlivosťou o bábätko.
- Dieťa by nemalo byť v centre pozornosti dospelých, nemalo by sa krútiť všetko iba okolo detí. Malo by byť nie centrom, ale súčasťou života dospelých. Života, v ktorom sa môže niečo naučiť.
- Matky u Yeguánov nevenujú plnú pozornosť dieťaťu, sú zamestnané rôznymi činnosťami, ale prístupné dieťaťu, keď ju potrebuje. Dieťaťu sa matka venuje iba na jeho žiadosť.
- Rodina veľkou mierou ovplyvňuje chovanie dieťaťa – svojim príkladom a tým, čo dieťa vníma ako očakávanie. Dieťa robí, čo sa od neho očakáva. (napr keď rodič očakáva, že dieťa spadne do jamy, tak to dieťa tam naozaj môže spadnúť). V indiánskej osade sa deti hrajú aj pri hlbokej jame, ale nespadnú do nej! Tiež platí, že dieťa stráca toľko zodpovednosti za seba samého, koľko jej prevezmú ostatní.
- Byť pasívnym účastníkom nečakaných, prudkých a nebezpečných situácií, ktoré sú pre bábätko v náručí matky na bežnom poriadku, to je základný stavebný kameň sebadôvery. Je to dôležitá súčasť vnímania seba samého. Čiže bábätko potrebuje rôzne natriasanie, nadhadzovanie, vyhadzovanie.. Deti to milujú a aj potrebujú. Potrebujú si zažiť nebezpečie z bezpečného náručia rodičov.
- Snád najrozšírenejším prejavom chýbajúcej fázy v náruči je neustály pocit nespokojnosti. Cítime sa vykorenení, akoby nám niečo chýbalo, máme nejasný pocit straty, túžby po niečom, čo nevieme definovať.
