KNIHA: J. Prekopová- Neklidné dítě

Na túto knihu som narazila už dávno. Občas sa mi zdalo, že na Adelke badám známky hyperaktivity či nekľudu. Nebolo to však nič dlhodobé ani príliš časté. A Adelka stále presvedčovala, že sa vie hrať sama a sústredene. Tak som knihu nezháňala. Teraz mi však sama prišla do rúk. Dostala som chuť si ju aspoň zrýchlene prebehnúť. Nakoniec som sa začítala a dala ju celú. A zaujala natoľko, že sa dostala až sem na blog.

Kniha bola hodne odborná, miestami až filozofická, a niektoré kapitoly boli náročnejšie na čítanie. Avšak bola plná aj praktických príkladov a rád. Autorky objasňujú prejavy, príčiny a tipy nekľudu (hyperaktivity). Podľa mňa upozorňujú na mnohé aktuálne problémy mladých rodičov, avšak nepáči sa mi, že miestami príliš idealizujú staré doby (viaceré generácie žijúce pohromade, riadenie sa zaužívanými tradíciami). Súhlasím s tým, že dnešná doba má svoje špecifické problémy, ale minulé generácie ich mali určito tiež, a deti trpeli zas iným spôsobom. Napriek tomu, sa v knihe dalo nájsť veľa prínosného. Veľmi podrobne opisovala výchovné chyby, vrodené disfunkcie či psychické traumy, ktoré vedú k nekľudu dieťaťa.

Tu je mojich pár výpiskov z knihy:

Klasický obraz neposedu

Už sa neposedný narodil. Nevydrží v kľude pri prebaľovaní, radšej ho matka prebaľuje na zemi. Ľahko vykĺzne z rúk ako šťuka, je neustále v akcií, akoby nič nemohol urobiť v kľude. Svet často objavuje namiesto očami rukami, musí všetko ohmatať. Stále je na ňom niečo v pohybe. Aj keď sa zaoberá svojou obľúbenou činnosťou, musí aspoň kývať nohami, húpať sa na stoličke, škrábať na hlave. Ľahko sa predráždí, je vydaný na pospas všetkým rozptýleniam. Ťažko zameriava pozornosť na určitú úlohu, všetko ho ruší, aj mucha na stene. Je mu zaťažko spočinúť sám v sebe, často prebieha od jednej činnosti k druhej, je tzv. hyperaktívny. NEPOSEDA.

Sústredenosť, vytrvalosť, sebaovládanie, koordinácia pohybov sú schopnosti, ktoré majú svojé centrá v mozgu a tam sú koordinované. Ak je táto koordinácia dobre vybudovaná, tak sa podarí rozlišovať medzi  dôležitým a nedôležitým a cieľavedome použiť určitú schopnosť. Tak sa človek môže radovať z činnosti aj z vnútorného pokoja, vydržať napätie, udržiavať sa v kľude. Ak mozog uvedenú koordináciu nevykonáva, nastáva dysfunkcia. Chronicky pôsobiaca dysfunkcia sa tvorí v priebehu dozrievania mozgových štruktúr v prvých troch rokoch života. Môže spôsobiť hyperaktivitu, ale aj dyslexiu, koktanie, pomočovanie (viac náchylní sú chlapci).

Získaný nekľud

U veľa detí nie je nekľud vrodený a objaví sa až neskôr. Častokrát býva spôsobený nekľudnými a neistými rodičmi, prílišnou slobodou, slabo nastavenými alebo neexistujúcimi hranicami, či rozhodením rytmom dní. Bez určitých obmedzení nemôže dieťa zažívať ani slobodu. Tak ako bez odporu nezakúsime vlastnú silu.     ,

K nekľudu najmenších bábätiek podľa autorky prispieva aj netlmenie nezrelého pohybového impulzu. Ak chceme niečo sústredene vnímať, musíme byť v pokoji, bez pohybu. Čím viac sú tieto procesy v detstve cvičené a automatizované, tým slobodnejšie je vedomie. Kým dieťa nevie vedome zachádzať s procesmi „útlm – zamerané pozornosť“, potrebuje pomoc dospelého. V tradičných kultúrach boli deti nosené v šatkách, naši rodičia nás pevne zavinovali v zavinovačkách, čo tlmilo nezrelý pohybový impulz.

Zneistení rodičia

Neistým a nerozhodným postojom rodičov vzniká u detí stres. Deti, ktoré sa nemôžu spoľahnúť na jednoznačné reakcie rodičov sú v neustálom strehu, a preto tiež v strese. Stresované dieťa často reaguje hyperaktivitou. Ak sa stáva tento stres chronický a dieťa ho nevie odbúrať, ubúdajú mu obranné sily. Toto oslabenie sa môže prejaviť napr pri alergiach, atopickom ekzéme. Takže spoločný menovateľ STRES prepája hyperaktivitu aj s problémami ako alergie či atopický ekzém.

Neistotu v rodičoch vo viacerých prípadoch vyvoláva strach, že by mohli urobiť chybu. Z čoho tento strach pramení? Je to veľa plameňov, ktoré živia lesný požiar. Jedným ohníčkom je snaha byť dokonalý. Založili ho ešte rodičia dnešných rodičov. Boli svedkami technického pokroku a tiež toho, ako sa technika stala obľúbeným konzumným tovarom. Neboli len svedkami tohto vývoja, ale tiež sa na ňom  aktívne podielali. Poznanie, ktoré si z toho odniesli, a ktoré predali aj dnešným rodičom znie: „Keď urobíš školu, budeš sa mať lepšie ako my. Nebudeš musieť namáhavo robiť a zarobíš viac peňazí. Od teba len očakávame, že urobíš školu.“ Autoritárske posolstvo sa prehĺbilo k preťažovaniu hlavy vedomosťami a strachu, že nebude milované, ak nedosiahne bezchybný výkon.

U dnešných rodičov je tiež badateľná vzpura proti výchove ich rodičov. Preč s neodôvodnenou autoritou ku slobodnej realizácií. Omámení ideálom slobody sa dnešní rodičia pokúšajú nastúpiť so svojimi deťmi novú cestu. Avšak je to cesta s mnohými neistotami a mlhavým cieľom. Majú strach, že zlyhajú a budú musieť dať zapravdu svojím konzervatívne zmýšľajúcim rodičom. V túžbe nezlyhať sa stávajú preťažení pri prvých ťažkostiach. Často sa prehnane zaoberajú maličkosťami a unikajú im dlhodobé nepriaznivé signály. Mnoho mladých rodičov vníma konzervatívnú výchovu iba v negatívnom význame, a stratilo tak zakorenenie v tradičných štruktúrach, oporu a istotu. Mladí rodičia improvizujú. Pri výchove dieťaťa však ide aj o veľkú zodpovednosť, a improvizácia prináša strach z chýb. V snahe byť bez chýb sa dopúšťajú najväčšej chyby – obetujú svoju uvoľnenosť a vnútorný kľud, ktoré dieťa potrebuje. Neustálým skúmaním jednotlivých stromov im uniká pôžitok z lesa. Treba si uvedomiť, že bezvýhradnosť lásky, ktorú chceme dať svojim deťom začína už tam, kde uznám vlastnú chybu, a napriek tomu sa mám rád. To isté platí aj pri láske k blížnemu a dieťaťu. K ľudstvu patrí zakopávane na kamenistej ceste.

Rozpor alebo ambivalencia

Rozpoltenosť a nerozhodnosť matky tvorí nekľud, ktorý sa prenáša aj na dieťa. Tento nekľud sa môže preniesť na dieťa už v tehotenstve, a potom sa nevie v pokoji nakojiť, ani spať. Ak rodičia príliš riešia, či sa dieťa vyvíja správne, dieťa nebude cítiť bezpodmienečné prijatie a lásku.

Nekľud u dieťaťa môže spôsobiť aj keď dieťa cíti z rodiča slabosť. Slabosť jasne určiť pravidlá a trvať na ich dodržiavaní. Ak dieťaťu slovne niečo zakazujeme, ale necháme ho to naďalej robiť, nie je to pre neho ani ÁNO, ani NIE, je to nerozhodnosť rodiča, z ktorej cíti slabosť.

Taktiež nemôžeme od dieťaťa očakávať, že nás bude počúvať, ak nám stále idú ústa plné pre dieťa nezrozumiteľných slov. Dieťa potom vypína pozornosť. Požiadavky na dieťa musia byť jednoduché a jasne formulovné, je vhodné ísť dieťaťu príkladom v dodržiavaní určitých pravidiel. Ak dieťa nereaguje na prvýkrát, nemá význam mu to x-krát opakovať, ale treba ísť za ním a naviesť ho. Pri volaní dieťaťa je tiež nápomocné brať ohľad na to, čo práve robí.

Hry spôsobujúce nekľud

Kedysi deti oveľa viac pomáhali s domácimi prácami a mali svoje povinnosti, pri ktorých mali dostatok pohybu a zapájali telové zmysly. Trénovali sústredenie, vytrvalosť, sebavedomie, sociálne správanie. Práca bola aj hrou. Dnes sa deti hrajú väčšinou s hotovými a veľakrát aj technicky prepracovanými hračkami, pri ktorých minimálne zapájajú telo do pohybu a chýba im kontakt s inými ľuďmi. Navyše hotové dokonalé hračky oberajú dieťa o fantáziu. Keď sa dieťa hrá s málom, musí si hodne domyslieť. Hra s príliš prepracovanými jednoúčelovými hračkami dieťa dlho nezabaví. S nedostatkom pohybu, tvorivosti, ľudského kontaktu a krátkou výdržou pri hrách narastá nekľud.

Cesty k diagnóze

Diagnóza hyperkinetický syndróm je charakterizovaná krátkym rozpätím pozornosti a zvýšenou rozptýlenosťou. Častými symptómami sú aj impulzívnosť, kolísanie nálad a agresivita. Môžu sa objavovať vývojové oneskorenia, narušené a obmedzené ľudské vzťahy. Ďalšími typickými príznakmi sú neustále nutkanie k pohybu (bezcielnemu, nekontrolovanému), kývaniu, poskakovaniu, húpaniu, škrábaniu,  natáčaniu vlasov na prst…, nedokáže kľudne obsedieť, nadmerné vynakladanie úsilia, sklon ku stereotypom, znížená schopnosť sústredenia a vytrvalosti, dieťa sa ľahko rozptýli a podráždí, prelietavosť v myslení a cítení, nedostatočné zahĺbenie sa do súvislostí, problém dokončiť úlohy, netrpezlivosť v počúvaní druhých, skákanie do reči, problémy s prispôsobením sa v rámci skupiny, emocionálna labilita a slabá frustračná tolerancia, slabá vôla, nedostatočná sila prekonať sám seba a vynaložiť úsilie na dokončenie cieľa.

Pri potvrdení vyskutujúcich sa symptómov diagnózy sa skúma, za akých okolností sa tieto príznaky prejavujú, kedy vznikli. Rozlišujú sa nasledujúce skupiny:

  • Sociálne nezrelé deti – sem spadajú deti, ktoré sa za určitých okolností vedia sústrediť, a ich nekľud je spôsobený problémami vo výchove.
  • Deti s čiastočnou poruchou výkonu alebo ľahkou mozgovou disfunkciou – dieťa má určité oneskorenie a nadmerné očakávania, na ktoré ešte nie je pripravené mu spôsobujú stres. Alebo opačný prípad – dieťa je nekľudné už od narodenia (sem spadá úvodný príklad neposedu) a nezvládnutie jeho pohybového nekľudu mu znemožnuje sústredenie.
  • Nekľud ako dôsledok duševného zranenia – deti s prerušenou alebo uvolnenou väzbu na matku, deti od ktorých sa v rámci rodinného systému očakávali iné role ako tie prislúchajúce, deti, ktoré cítia, že sa nemôžu oprieť o matku, lebo je príliš slabá.

Pár tipov na nápomocné činnosti: (Okrem zamerania sa na podporu rodičov, zvládnutia výchovy)

  • HRUBÁ MOTORIKA – dlhšie prechádzky, horské túry, jazda na bicykly, veslovanie, plávanie, skákanie na trampolíne, cez švihadlo, tanec, práca na záhrade, odhadzovanie snehu.
  • JEMNÁ MOTORIKA – ručné práce, čistenie zeleniny, miesenie cesta.
  • SÚSTREDENIE – jazda na koni, párový tanec, šerm, lukostrelba, judo.
  • ZNÁŠANIE SKLAMANIA – hry, kde sa prehráva, napríklad človeče nehnevaj sa.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *